XXIV. Rally VSŽ Košice, Kiss Ferenc – Büki Ernő
Z príležitosti 40. ročníka Rally Košice sme podobne ako aj iných víťazov našej súťaže, požiadali jedného z najznámejších maďarských spolujazdcov o odpovede na zopár otázok. Dostali sme odpoveď, ktorá nás svojou autentickosťou zaujala, preto ju prinášame v kompletnom znení.
1. Čo vás priviedlo ku rally?
Šťastie! Začali sme v roku 1989 s kamarátom Balatonyi Árpim na sériovom Žiguli. V zime 1990 som sa dostal do finančných ťažkostí. Obrazne povedané, ležal som v blate, stláčal som Lancia matchbox, fajčil som posledný šúlok cigarety a práve vtedy ma stretol Ranga László, objal ma, „naučil ma jesť vidličkou a nožom“ a čoskoro som vďaka nemu normálne existoval. Za odmenu ma posadil vedľa seba do SKUTOĆNÉHO pretekárskeho vozidla, úžasnej Lancie! Tak sa to začalo. Naozaj som mal šťastie - v správnom čase som bol na správnom mieste!
2. Zmenila sa podľa vás atmosféra rally v posledných rokoch?
Žiaľ áno! Je menej súťažiacich, ubudlo divákov, čím ďalej je ťažšie organizovať súťaž. Všetko hádžeme na krízu. Existujú však aj iné rozhodujúce faktory, napr. demokracia, každý do všetkého môže hovoriť, „rozdávať rozumy“ a to škodí. Myslím si, že divákov, ktorí ešte vedia, resp. sú ochotní obetovať niečo za svoj milovaný šport, by si bolo treba viac vážiť. Môže hovoriť kto chce čo chce, ale keď jazdíte priamo popri živej stene ľudských tiel, je to aspoň o -0,1 s na kilometer pomalšie a je to aspoň tak dôležité ako nové pneumatiky. Výhody gúm sa kvôli málo kilometrom trate nedajú veľmi využiť, naopak atmosféra divákov plus adrenalín môžu dobre padnúť.
3. Na ktorý ročník alebo rýchlostnú skúšku si najradšej spomínate?
Na ktorý rok? Na všetky tri! 1996, 1997, 1998. Žiaľ, iba trikrát som štartoval na košickej rally.
V 1996-tom sme s Ranga Lacim vypadli. Napriek tomu máme obrovské množstvo zážitkov, naša obľúbená trať je Herľany – Banské alebo Zamutov – Červenica. Nezabudnuteľným zážitkom bolo v Herľanoch nájsť herľanský gejzír. Dobre sme jedli v motoreste Oáza v Košickom Klečenove. Na súťaži sme štartovali s dosť nanič Ford Escortom. Mali sme s ním iba problémy. Ak sa dobre pamätám, s týmto autom sme mali šnúru siedmich vypadnutí. Tak to bolo aj v Košiciach. Na začiatku defekt, potom zlomená poloos, to zastaví.
V roku 1997 sme s štartovali s Rangom na Subaru Impreza 555. Okolie aj rýchlostné skúšky nám už boli známe. Aj auto dobre fungovalo. 22 erziet, 237 km, skutočná výzva! Opäť boli v programe obľúbené: Herľany – Banské a Zamutov – Červenica. A samotná 18 kilometrová Kalša – Izra znamenala ozajstnú výzvu. V tom čase sme 7-10 dní vopred prichádzali na miesto konania súťaže. Vedľa denných 8-10 hodín venovaných obhliadke trate bol čas aj na to, aby sme sa trocha oboznámili s atrakciami. Veľmi dobre sme si pobesedovali s našimi spolubojovníkmi. Dobre sme jedli, pili, bandu bili s posádkou Szeleczky Tamás – Bathó Zoli. Pamätný „vyprážaný syr“ a „bryndzové halušky“ sme dostali do žalúdkov. Na súťaži celý čas lialo, preto sa trate dostali do katastrofálneho stavu. Na začiatku sme pozbierali zopár defektov, trochu poškodili podvozok, ale celkovo sme so súpermi vybojovali jednu dobrú súťaž. Unavení, ale šťastní sme došli do cieľa, veď sme vyhrali 23. Rally Košice.
1998. Pre chorobu Ranga Laciho došlo v teame k výmene jazdca v osobe Kiss Feriho. Vysnívané WRC na prvú súťaž, no Esztergom Rallye nebola. Druhé podujatie maďarského majstrovstva - Salgó Rallye sa neuskutočnila. Tak na tretie podujatie - na košickú rally sa Ranga Lacimu podarilo získať Subaru WRC. Veľmi sme očakávali naše prvé vystúpenie s WRC. To, čo sa dialo pred súťažou nám veľa nádeje nedávalo, ale ... Týždeň pred košickou súťažou Achim Mörtl štartoval s týmto autom v Slovinsku. Pre neskoré zabezpečenie auta sme nemali možnosť testovať. Rolf Schmidt nám preto ponúkol, že keď zbehneme do Ljubljany môžeme WRC vyskúšať. Vydali sme sa na cestu, z Pécsu do Ljubljany je 420 km. Došli sme, Mörtl vtedy práve skončil testovanie. Posadili sme sa, pohli sa, Ferimu sa podarilo zaradiť do štvorky a prevodovka sa zasekla! Toľko, 300-400 metrov a bolo po teste. Sadli sme do tréningového auta a smer Košice, 744 km (bolo to tvrdé). Na košickú súťaž sme sa pripravovali jeden týždeň. Nadišiel deň technického preberania. Kamión so súťažným autom nemal v poriadku papiere, zadržali ho na rakúsko-slovenskej hranici. Potrebovali sme niečo druhé na prepravu. Súťažné vozidlo nám nedošlo na technické preberanie. Žiadali sme odklad a vďaka účinnej pomoci vtedajšieho činovníka pre styk s jazdcami (Kokó - Dudás Gyula) sme ho dostali. V poslednej chvíli došlo auto, prevzali ho a ihneď ho bolo treba vložiť do uzavretého parkoviska. Ani vyskúšanie, ani nastavenie sedačky, či pásov. Došlo na štyroch kolesách, opotrebovaných, nespôsobilých na súťaženie. Ledva bol v ňom benzín. Ale aspoň bolo tu, zázračné WRC! Od UP asi na 3 kilometre bola prvá erzeta, tzv. „diaľničný“ prológ (mestská okruhová erzeta pod Furčou). Po výjazde z UP auto akosi nešlo. Čo sa stalo? Hadica z turba sa zošmykla. Feri ju dal späť, zatiahol. Párkrát zrýchlil, trhol ním, zbrzdil, a potom oznámil, že auto vyzerá byť dobré. Na prvý deň bolo naplánovaných 5 rýchlostných skúšok („dialničná”, 2x Košice - Košická Belá, 2x Ružínska) Jedna vec bola istá: ani 4 kusy použitých pneumatík, ani benzín nebudú dosť na 5 erziet prvého dňa. Ak sa dobre pamätám, posledné dve erzety boli zrušené. V noci došiel kamión, boli pneumatiky, benzín. Veľmi tvrdý bol 2. deň. Bolo treba absolvovať 16 rýchlostných skúšok. Sem-tam niečo blblo pri pohone, ale išli sme. Na 17-tej erzete vypadol Janika (Tóth János ml.), odtiaľ už iba bolo treba „dôjsť“ do cieľa. So značným náskokom sme začali posledné kolo pred posádkou Milan Dolák – Jaroslav Palivec (Češi, Toyota Corolla WRC) jazdiacimi na druhom mieste. Jazdili sme napätí, mali strach o prevodovku. Na RS 19 Herľany – Borda sme sa dvakrát trochu zošmykli do jarku. Nerozumeli sme prečo sa tak auto správalo, akoby niečo naprieč schytilo koleso. Šli sme opatrne.
Spočítaval som, delil som, došiel som k záveru, že máme taký náskok, že pri opatrnom jazdení bude dosť na nasledujúce dve erzety. A RS 20 Kalša – Slanec so 16 kilometrami bola jedna z obľúbených Feriho tratí. Myslím však, že na tejto rýchlostke som to prehnal. Sústavne som „poháňal“ - pomaly, pomalšie, ešte pomalšie! Podľa mňa som veľmi znervózňoval Fera, bál som sa od auta, mihalo mi pred očami, že musíme dôjsť do cieľa! Pri míňaní fotobunky sa nám za chrbtom objavila česká posádka, nevadí, ešte ostalo a už je iba jedna erzeta. Posledná RS 21 Skároš – Rákoš, jej 8 kilometrov sa zdalo nekonečnom. Dvakrát - trikrát sa na sekundu stalo auto neovládateľné, ale Feri to vyriešil. V stopke na nás čakali mnohí, držali prsty, aby náš náskok postačil na výhru. Stačilo, ostalo 12s ale aj tak sme mali čudné pocity! Pozreli sme sa na seba so šéfom teamu, Papp Gyuri (1961-2014) a videl som mu na očiach, že niečo nie je v poriadku. O 2 minúty mi povedal: Ernő zvíťazili sme o 12 sekúnd! Z čoho pozostávala chvíľková obava? Z toho, že výsledky sa počítali so zaokrúhľovaním na desatiny sekúnd. Unavení, ale šťastní sme oslavovali v cieli.
„Ďakujem pekne Košice!“
V závere by som chcel poblahoželať k jubilejnému 40. ročníku Rally Košice. Mal som to šťastie, že som sa na tejto súťaži mohol zúčastniť s dvoma vynikajúcimi jazdcami. Získal som mnoho pozitívnych skúseností. Zoznámil som sa aj s vynikajúcimi športovými odborníkmi - Gabriela Szczeczinová, Peter Szczeczina, Ján Gregor, Boris Kočergin, Vincent Kapitančík ... atď. Po ukončení môjho aktívneho súťažného pôsobenia som s nimi spolupracoval na mnohých spoločných podujatiach ako činovník pre styk s jazdcami či športový komisár. Úprimne poviem, že sa mi veľmi dobre spolupracovalo so slovenskými kolegami! Zvlášť by som chcel vyzdvihnúť Gabiku, s ktorou sme si veľa vysvetľovali, zosúlaďovali, hádali sa, vysvetľovali predpisy, pripravovali zvláštne ustanovenia v uplynulých skoro dvadsiatich rokoch. Nedá sa zabudnúť ani na vašich klasikov: „Starý“ Béreš a jeho syn Jožko Béreš. A na showmana Igora Drotára s Vladom Bánocim. Igor ako Enrico Caruso, v Egri jeho „Petróleum lámpa“, fantastické!
Büki Ernő